Roman­‑Canon Reflections of the Institution of Betrothal in Hungarian, Czechoslovak and Slovak Law

Abstract

Len veľmi málo právnych inštitútov neupadne v prípade ich dlhodobejšieho odstránenia z právneho systému do zabudnutia. Obvyklejší je skôr opačný prípad existencie stále platnej, ale obsolétnej právnej úpra-vy. Ak však k zrušeniu istého inštitútu dôjde v akomsi predstihu oproti reálnej potrebe a požiadavke spoločnosti, nastane situácia, že aj naďalej "prežíva" a uplatňuje sa v rámci spoločenských konvencií a noriem; prí-padne (a to je už blízko situácie ad absurdum) časť noriem právneho poriadku pojmy regulácie daného inštitútu stále (bez ohľadu na jeho práv-nu neexistenciu) používa a akceptuje. K inštitútom tohto typu sa zaraďu-je aj zasnúbenie (sponsalia, respektíve sponsalitia) 1 a k pojmom týkajúcim sa jeho regulácie patria v slovenskej legislatíve i v súdnej praxi zaužívané termíny ako "snúbenec", "snúbenica", "snúbenci" či "snubný prsteň". V tejto štúdii sa pokúsime o historický exkurz do právnej úpravy tohto inštitútu od jeho historických koreňov (nachádzajúcich sa najmä v rím-skom a kánonickom práve), cez jeho reálne uplatňovanie v súdobom ži-vote obyvateľstva územia Slovenska konca 19. a začiatku 20. storočia, až po jeho zrušenie prvým československým zákonom o rodinnom práve č. 265/1949 Zb. s účinnosťou od 1. januára 1950. Pokúsime sa tiež poukázať na jeho súčasnú pozíciu a faktický význam v dnešnej dobe.* Článok je výstupom z vedeckého projektu VEGA s názvom "Koncept prirodzeného práva a jeho princípov vo vývoji práva, so zameraním na procesnoprávne princípy a procesnú spôsobilosť v rímskom a kánonickom práve", registrovaného pod číslom 1/1006/15.