Každá doba čelí mnohým novým výzvam, otázkam a znepokojeniam. Inak to nie je ani v súčasnosti. Nové vedecké poznanie, ktoré rýchlo napreduje vďaka najmodernejším technológiám, preveruje nosnosť a relevantnosť viacerých doteraz platných ontologických, antropologických, etických i sociálnych konceptov. Vedieť správne a včas rozpoznať kľúčové problémy doby si vyžaduje zvýšenú vnímavosť voči aktuálnemu dianiu. Avšak dokázať týmto problémom aj dostatočne adekvátne porozumieť predpokladá vedieť identifikovať ich motívy a zdroje, ktoré odkazujú hlbšie do minulosti. To znamená, že pre reflexiu aktuálnych otázok a výziev doby je pochopenie minulosti dôležité. Okrem toho návrat do minulosti je zväčša aj kľúčom k prehlbovaniu vlastnej kultúrnosti a humanity. Kniha, ktorá vyšla koncom minulého roka vo vydavateľstve Iris a ktorej autorom je známy slovenský filozof profesor Milan Zigo, má potenciál osloviť čitateľov, pre ktorých je návrat do dejín filozofického myslenia inšpirovaný úsilím porozumieť aktuálnym výzvam súčasnosti, no i čitateľov, pre ktorých je pohľad do minulosti jedinečnou kultiváciou ľudského ducha a cibrením kritického myslenia. Kniha má názov Príbehy veľkých myšlienok a tých, čo ich tvorili. Na vyše päťsto stranách prináša portréty významných mysliteľov od antiky až po osvietenstvo. Portréty pôvodne vznikli pre rozhlasovú redakciu a na prelome tisícročí boli úspešne odvysielané. Ich posmrtne vydaná knižná podoba zachytáva šesťdesiatšesť vybraných osobností z dejín filozofie a vedy, ktoré sa zásadným spôsobom podieľali na formovaní kľúčových línií filozofického myslenia i vedeckých teórií. Proporčne je kniha rozdelená na štyri kapitoly, sledujúc historické obdobia staroveku, stredoveku, humanizmu a renesancie a novoveku. V každom období Zigo vyberá na základe dejinno-filozofického významu, ale aj osobných a odborných preferencií osobnosti, ktoré predstavuje z viacerých uhlov pohľadu. Nechýbajú veľké postavy svetovej filozofie, akými sú napr. Platón, Aristoteles, Tomáš Akvinský, René Descartes, Gottfried Wilhelm Leibniz, John Locke či David Hume, ale ani významní renesanční a osvietenskí autori, ktorým sa Zigo podrobne a rád venoval aj v rámci svojho dejinno-filozofického výskumu. Z nich hodno spomenúť Michela de Montaigna, Denisa Diderota či Jean-Jacquesa Rousseaua. Štruktúra jednotlivých portrétov je viacvrstvová. Autor sa primárne zameriava na sprostredkovanie hlavných filozofických myšlienok, pričom sleduje ich zrod a postupné zrenie vrátane následných procesov preverovania a osvedčovania. Často sa mu FILOZOFIA Roč. 74, 2019, č. 3
