Infekčná endokarditída bola prvotne defi novaná ako ochorenie pacientov s chlopňovými abnormalitami. V súčasnej dobe sú najrizikovejšou lokalitou vzniku infekčnej endokarditídy chlopňové protézy a iné implantované cudzorodé materiály. Kazuistika prezentuje prípad osemnásť ročnej pacientky s anamnézou podstúpenia implantácie Amplatzerovho okluzora pred dvanástimi rokmi. Echokardiografi cké vyšetrenie poukázalo na prítomnosť endokarditídy v pravej predsieni srdca s komunikáciou do ľavej predsiene a poškodenie nekoronárneho cípu aortálnej chlopne s nedostatočnosťou tejto chlopne. Hemokultúra bola pozitívna na multirezistentný Staphylococcus aureus. Počas operácie bola excidovaná aortálna chlopňa, Amplatzerov okluzor a časť predného cípu mitrálnej chlopne. Vykonaná bola rekonštrukcia predného cípu mitrálnej chlopne, interatriálneho septa a časti steny ľavej predsiene srdca použitím autológneho perikardu. Do pozície aortálnej chlopne bola implantovaná mechanická náhrada. Kontrolné echokardiografi cké vyšetrenie štyri mesiace po operácii vylúčilo recidívu ochorenia. Opierajúc sa o publikovanú literatúru v korelácii s prezentovanou kazuistikou môžeme konštatovať, že riziko vzniku infekčnej endokarditídy v teréne cudzorodých materiálov vyzýva k obozretnosti v časti populácie s implantovaným Amplatzerovým okluzorom.

Objectives: The primary aim of this retrospective study was to evaluate short-term (one-to-six months) and mid-term (six-to-forty-eight months) results of aortic valve-sparing procedures. The second endpoint was to compare the results with the group of patients undergoing mechanical aortic valve replacement during the same period. Methods: Between April 2008 and May 2012 at our institution, we treated 76 patients either with ascending aorta/root aneurysm/dissection or with isolated aortic regurgitation. A total of seventy-six patients undergoing aortic valve surgery. Results: Analyzed parameters were divided into two parts as function of time. In the fi rst part, i.e. during hospitalization, the mortality, duration of hospitalization, duration of extra corporeal circulation (ECC), and duration of cardiac arrest (CA) were compared and assessed. In the second part, i.e. during monitoring of the patients after their discharge from hospital (one-to-six months, and six-to-forty-eight months), the grade of postoperative AR aimed mainly at the group of aortic valve-sparing operations (subgroups A1, A2, A3), postoperative peak gradient, presence of thromboembolic and bleeding complications, postoperative endocarditis and need for reoperation or hospitalization due to cardiac reasons were analyzed. Conclusion: Based on our fi rst experience, we believe that in spite of higher technical diffi culty, the aortic valvesparing operations can be possibly performed with the same or respectively lower rate of postoperative morbidity and mortality. Presented results show that compared with the aortic valve replacement, the aortic valve-sparing operation is a promising method, and an interesting therapeutic alternative for patients. After proper indications, we consider it to be a method of choice (Tab. 6, Fig. 7, Ref. 28).

No abstract

Defekt komorového septa (VSD) je vzácnou komplikáciou po chirurgickej náhrade aortálnej chlopne (AVR), ako aj po transkatétrovej implantácii aortálnej chlopne (TAVI) s incidenciou 1 %. Osemdesiatjeden ročný muž podstúpil konkomitantnú operáciu AVR s vytvorením dvoch aortokoronárnych bypassov. Niekoľko hodín po operácii došlo k hemodynamickej nestabilite pacienta a echokardiografi cké vyšetrenie potvrdilo VSD. Pacient podstúpil chirurgickú revíziu s použitím mimotelového obehu. Defekt bol uzatvorený cestou aortotómie a vykonaná bola anuloplastika trikuspidálnej chlopne. Pooperačné obdobie bolo ďalej komplikované vznikom atrioventrikulárnej blokády s nutnosťou implantácie kardiostimulátora. Literatúra uvádza viacero možnosti terapie pooperačného VSD. Na jednej strane perkutánna intervencia dovoľuje vykonať zákrok aj bez nutnosti explantácie mechanickej protézy. Na druhej strane chirurgický otvorený prístup dovoľuje okamžitú intervenciu aj pri hemodynamickej nestabilite pacienta. Ďalej je otvorený chirurgický prístup využiteľný aj pri veľmi intímnom naliehaní VSD na protézu chlopne. V literatúre je uvádzaný aj kombinovaný prístup implantácie okluzora pod vizuálnou kontrolou.

Cieľ: Krátkodobé až strednedobé výsledky záchovných operácií aortálnej chlopne na našom pracovisku. Metodika: V období od I/2008 do VIII/ 2010 bolo na Klinike srdcovej chirurgie VÚSCH, a.s., a LF UPJŠ v Košiciach vykonaných celkovo 17 chirurgických rekonštrukcií koreňa aorty, respektíve aortálnej chlopne. Do pooperačného sledovania bolo zaradených 15 pacientov, jeden pacient exitoval vo včasnom pooperačnom období a u jedného pacienta bola potrebná včasná reoperácia s vykonaním náhrady aortálnej chlopne. Priemerný vek operovaných pacientov bol 55 ± 9 rokov, priemerný stupeň predoperačnej aortálnej regurgitácie (AR) bol 2,44 ± 1,2. Dilatácia aortálneho koreňa ako príčina AR bola diagnostikovaná u 12 pacientov, u dvoch pacientov bola aortálna regurgitácia zapríčinená akútnou disekciou typu A a u troch pacientov bola regurgitácia spôsobená malkoaptáciou cípov aortálnej chlopne. V piatich prípadoch bola vykonaná suprakoronárna náhrada vzostupnej aorty, v ôsmich náhrada vzostupnej aorty s reimplantáciou aortálnej chlopne, v ďalších dvoch remodelácia aortálního koreňa a u dvoch pacientov izolovaná plastika aortálnej chlopne. Všetky výkony na koreni aorty boli kombinované s výkonom na cípoch chlopne. K pooperačnej kontrole sa dostavilo 11 pacientov (73,3 %). Výsledky: Priemerná dĺžka mimotelového obehu (MTO) bola 159 ± 44 min a kardioplegickej zástavy srdca 126 ± 48 min. V pooperačnom období exitoval jeden pacient, s diagnózou akútnej disekcie typu A, na následky multiorgánového zlyhania pri hypoperfúzii splanchnických orgánov z dôvodu malperfúzie (MOF). Skorá reoperácia z dôvodu zlyhania rekonštrukčného výkonu bola indikovaná u jedného pacienta. Stupeň aortálnej regurgitácie sa znížil z 2,44 ± 1,2 predoperačne na 0,81 ± 0,56 pooperačne (p < 0,01). Pooperačné sledovanie trvalo 10 (3-28) mesiacov. Z počtu pacientov, ktorí sa dostavili k pooperačnej kontrole, malo AR < 2 deväť pacientov (81,8 %), u ďalších dvoch (18,2 %) bola AR 2. Za obdobie VIII/2010 až I/2011 sme vykonali úspešné rekonštrukcie aortálnej chlopne u ďalších štyroch pacientov, títo ale zatiaľ neboli do súboru zaradení. Záver: Na základe našich prvých skúseností sa domnievame, že rekonštrukčné výkony aortálnej chlopne, napriek vyššej technickej náročnosti, je možné vykonávať s prijateľnou mierou pooperačnej morbidity a mortality a v indikovaných prípadoch predstavujú zaujímavú terapeutickú alternatívu oproti náhrade chlopne s potenciálnymi výhodami pre operovaných pacientov. Kľúčové slová: Aneuryzma aortálneho koreňa-Nedomykavosť aortálnej chlopne-Rekonštrukčné výkony na aortálnej chlopni-Prolaps cípu-Remodelácia aortálneho koreňa-Reimplantácia aortálnej chlopne